A tak naša malá rodinka oslávila mesiac. Vonku je mráz, ľad a kopa snehu, vovnútri mäkké peliešky, pamlsky a kopa lásky. Každý deň je rovnaký, striedajú sa pravidelné prechádzky, kŕmenie, mojkanie a povaľovanie sa na pelechu, a predsa je každý deň iný. Niekedy sú dni zakňučané, keď vonku videl parťáka za ktorým sa nemohol rozbehnúť, alebo premojkané, keď ho chytí záchvat roztomilosti a jeho očiam a štuchajúcemu ňufáku sa jednoducho nedá odolať. Niekedy sa po kŕmení odpratá rovno do klietky a nevieme, že máme psa, niekedy na seba vrtí chvostom a šteká do zrkadla. Občas nás víta s kňučaním, občas len povinným zavrtením chvostom. Ale najkrajšie je sledovať, ako sa deň po dni mení jeho výraz. Aj keď skôr je to tak, že výraz získava. Zo začiatku jeho tvár, oči, telo nehovorili nič. Teraz jeho oči hovoria - majte ma radi, chvostík sa vrtí ako centrifúga, hlavou sa nežne opiera o naše kolená a krásne tancuje, keď okolo neho ide miska s granulkami. Papuľka sa mu ešte nesmeje, a stále je tam niekde v pozadí strach, či k nemu budeme ozaj stále dobrí, ale veríme, že aj to sa čoskoro zmení. Každým dňom nám naše psíča rozkvitá, každým dňom ho máme viacej pod kožou. A každý, každý nám ho závidí :)
/počas toho, ako píšem, sa zabáva tým, že na chodbe pred bytom presúva kúsok linolea, kým sa T. obúva/
Nelson a tanec jeho ľudu
https://www.youtube.com/watch?v=34tBCQoim1k
